Do klubu päťdesiatnikov dnes vstupuje futbalový nezmar, ktorý nie tak dávno v jednom z rozhovorov vyhlásil, že si život bez futbalu zatiaľ nevie predstaviť. Popísané už o ňom bolo dosť, aj o jeho bratovi Mariánovi, sestrách Miroslave a Martine, otcovi Vladimírovi, strýkovi Milanovi. Všetci boli nositeľmi zvučného mena v športových odvetviach, ktorým sa venovali, niektorí zbierali vavríny, vrátane najcennejších, na domácich ihriskách, no tiež aj na medzinárodnom fóre. Podrobné vymenúvanie všetkých ich úspechov by bolo poriadne zdĺhavé a tak je skôr namieste odporúčanie na internetové zdroje či archívy.
Nuž, pravda je taká, že vari ani niet fanúšika športu minimálne v prešovskom a sabinovskom regióne, ktorí by nevedel, o koho ide...
Stašovci - v tomto prípade píšeme a budeme na diaľku blahoželať Vladimírovi (na fotografii vpravo). Práve o ňom bolo na tomto portáli popísané už vari všetko zaujímavé a výstižné, čo ho sprevádzalo a sprevádza počas kariéry. Aj to, čo ho spája s prešovským športovcom 20. storočia Ladislavom Pavlovičom. Len pripomenieme, že aj on v minulosti hrával aktívne futbal a hokej súčasne, v obidvoch športoch dokonca zažil atmosféru najvyššej seniorskej súťaže. A keď k tomu prirátame aj pôsobenie v seniorskej extralige SR v hokejbale – pre „stret záujmov“ na súpiske častokrát uvádzaný pod priezviskom Šimon. Vyzerá to tak, že Vladimír Staš je v tomto význame ozaj výnimočnou športovou osobnosťou na Slovensku.
Kto od dnes čerstvého päťdesiatnika pozná, či už z kabíny alebo osobného života, dosvedčí, že je príkladom poctivého športovca v kombinácii s človekom dobrej a charizmatickej povahy. Róbert Čop, bývalý hokejista a spoluhráč z prešovského dresu raz v jednom z rozhovorov bez dlhého premýšľania prehlásil: „Mojím hokejovým vzorom je Vladimír Staš. To, že je odo mňa o niečo mladší, nehrá žiadnu rolu. Viem, prečo som to povedal.“
Poďme však späť na futbalové trávniky. Ako prvý spomenieme ten v Šarišských Michaľanoch, kde oslávenec začínal naháňať koženú, no stále platilo, že v mládežníckom veku bol u neho športom číslo jeden hokej. Odtiaľ, v roku 1996 (keď skončil s hokejom) „išiel“ chýr o šikovnom mladom hráčovi do neďalekého Prešova a čochvíľa sa udial aj prestup do zeleno-bieleho dresu. Ďalšími zastávkami v jeho dlhoročnej kariére boli Rimavská Sobota, Žilina (dva tituly majstra Slovenska), opäť Tatran Prešov, český Fulnek a Karviná, Bardejov, poľská Białka Tatrzańska, znova Šarišské Michaľany, Ražňany, Kendice, Dulova Ves a momentálne Petrovany, s ktorými s najväčšou pravdepodobnosťou mieri do 6. ligy VsFZ. Či bude naháňať koženú aj v „kraji“, je na jeho rozhodnutí, my fanúšikovia sa dáme prekvapiť...
Na záver už len v krátkosti citujme slová dnešného oslávenca, ktoré vyriekol v jednom z rozhovorov: „Chcel by som sa poďakovať svojim rodičom za to, že nás celý život podporovali a fandili nám. Taktiež manželke Marcele a synovi Simonovi, ktorí sú mi oporou,“ dodáva na záver Vladimír Staš.
A pripájame aj dve osobné blahoželania...
Ján Hatok, hrajúci prezident FK Petrovany: „V mene celého klubu a jeho fanúšikov ti želáme všetko najlepšie, hlavne pevné zdravie, aby si to s nami ešte nejaký rôčik potiahol. Kiežby bolo čo najviac takých dobrých ľudí ako si ty.“
Maroš Hric „za hokej a hokejbal: „Milý Vladik, brázdili sme spolu najskôr ľadové a neskôr aj betónové plochy, tebe to bolo málo, tak si ešte vybehol na zelený trávnik, kde si dosiahol pekne úspechy. Vidím, že ti je stále málo, ale takto ta poznáme, ani nás to neprekvapuje. Želáme ti ešte veľa, veľa športových rokov.“
A na úplný záver, v mene všetkých, ktorý fandia okresnému či krajskému futbalu, zaželajme Vladovi Stašovi do ďalších rokov veľa šťastia, zdravia, spokojnosti a rodinnej pohody.
Ján MIROĽA