Po ukončení základného vzdelania si vybral štúdium na Strednej poľnohospodárskej škole v Sabinove, zároveň ako dorastenec začal reprezentovať tamojší MFK. Stabilné výkony mu zabezpečili miesto v zostave A mužstva z mesta jarmokov. V. Barana neskôr neminula ani služba socialistickej vlasti, v rokoch 1962 až 1964 obliekal dres vojenských oddielov Rudá hvězda Ostrov nad Ohří a Rudá hvězda Příbram. Svoje miesto si našiel v útoku, prípadne na pravom krídle. Po návrate z vojenčiny mu ponúkli miesto v Tatrane Prešov. Po roku strávenom v „béčku“, v ktorom mal možnosť ukázať svoje kvality – a aj ich ukázal, ho presunuli do prvého mužstva. V ňom sa však dlho neohrial. Skrivodlivosť, ktorá sa mu po krátkom čase stala, riešil príliš horúcou hlavou a funkcionárom zeleno-bielych oznámil svoj odchod do Tesly Stropkov. Neskôr toto svoje rozhodnutie aj oľutoval, avšak, ako sa hovorí, niektoré veci sa už nedajú vrátiť späť. A tak to bolo aj v jeho prípade. V Stropkove strávil dva roky, aby sa v roku 1967 vrátil do materského klubu.
V ňom pôsobil ako hrajúci tréner. S tým, že jeho kariéra aktívneho futbalistu už nemala dlhé trvanie. Na začiatku sedemdesiatych rokov zavesil kopačky definitívne na klinec. Rozhodovanie urýchlili zdravotné problémy s meniskom. Ambiciózny, v tom čase ešte vždy začínajúci kormidelník, neskrýval snahu vzdelávať sa. Slúži mu ku cti, že po „trojke“, neskôr „dvojke“ získal v roku 2002 najvyššiu trénerskú kvalifikáciu. Po odchode z lavičky Vyšnej Šebastovej postupne pribúdali jeho ďalšie „zastávky“: Solivar, Soľ, Bystré, Šarišské Michaľany, Nižná Šebastová, Dukla Prešov, Ľubotice, Vranov nad Topľou, Kračúnovce. V každom tíme zanechal svoj rukopis, s niektorými sa tešil z postupu do vyššej súťaže.
Ako sa hovorí, čas nezastavíš. Vincent Baran, po sezónach strávených v tunajších futbalových kruhoch, ukončil trénerskú prácu, no záujem o „koženú“ ho doteraz neopustil.
Do ďalších rokov mu želáme pevné zdravie, rodinnú pohodu a radosť zo života.
Ján MIROĽA